Úzkosť je horšia ako strach. Je to mentálny kŕč, ktorý vyústi do fyzických prejavov. Neviditeľná ruka zvierajúca vnútornosti, parazit nahlodávajúci posledné zvyšky odvahy. Hoci tlak občas povolí, nikdy úplne nezmizne. Šepká do ucha chlácholivé slová o úteku a zo zbabelosti robí bohyňu. Presviedča, že keď sa človek vzdá, všetko bude lepšie. Aspoň na chvíľu.
Tácka s obedom sa v Monikiných rukách zatriasla. Do tváre jej vystúpila horúčava a kým došla k zadnej izbe, pod pazuchami mala mokré škvrny. Pot zo stresu smrdel inak než ten od námahy. Zápach bol silnejší a štipľavejší, takmer ako nejaká chemikália. Možno telo takto chcelo odplašiť predátora. Pri tej myšlienke sa v duchu zasmiala. Svojho nepriateľa by neodohnala, ani keby chcela.
Pred dverami zastala a viackrát sa zhlboka nadýchla. Bude to trvať iba chvíľu a potom ujde do záhrady. Lakťom stlačila kľučku, chrbtom sa zaprela do dverí a vošla dnu. Okno bolo dokorán otvorené, ale aj tak to stále cítila. Zmes potu, hnisu, moču a výkalov, z ktorej jej naskočila husia koža. Nezáležalo na tom, koľkokrát všetko dočista vydrhla. Smrad sa stihol zažrať do stien a nábytku.
Na posteli ležalo niečo, čo kedysi pripomínalo ľudské telo. Hora mäsa, dve ruky, žiadne nohy. Spí, povzbudila sa v tichosti Monika. Jedlo opatrne položila na poličku, ktorú tam namontoval sused. Vedela, že odtiaľ naň s menšou námahou dočiahne. Pripravila kôpku liekov, vymenila obchytaný pohár za čistý, naplnila ho minerálkou a vložila doň slamku. Už sa zberala na odchod, keď na sebe ucítila upretý pohľad. Zamrazilo ju. Pozrela na posteľ a naozaj. Hľadeli na ňu malé, žiarivo modré oči, napoly ukryté pod ťažkými opuchnutými viečkami. Oči, ktoré vždy súdili.
,,Zakrádaš sa tu ako zlodejka!“
,,Myslela som, že spíš,“ obhájila sa Monika slabým hlasom.
,,Netrep! Už ti je zaťažko s vlastnou matkou prehodiť pol slova!“
,,To nie je pravda. Nechcela som ťa zobudiť,“ bránila sa nesmelo a aj keď nič zlé neurobila, začala sa cítiť previnilo. Aby zmenila tému, ukázala rukou na nachystané jedlo.
,,Čo to je?“ vyštekla obézna žena, hoci bolo na prvý pohľad jasné, že ide o kurča so zeleninou.
,,Toto hovno mám žrať?“
,,Mama, prosím…“
,,Obschnutý kus mäsa a žrádlo ako pre zajaca! Máš štyridsať rokov a nevieš poriadne navariť! Niet divu, že si ostala na ocot. Po takej hlupani ani pes neštekne!“
Dcéra trasľavo otvorila ústa, ale vzápätí ich bez slova zavrela. Nevládala ďalej bojovať. Pokorne sklonila hlavu a čakala, kým matkin hnev prehrmí. Opäť prehrala.
,,A teraz reveš ako malé decko! Mám ťa preplieskať, aby si sa spamätala? Zapni bedňu a zmizni mi z očí! Nemôžem sa na teba pozerať!“
Monika okamžite stlačila tlačidlo na starom televízore a čo najrýchlejšie zmizla. Nepríjemné pocity ju zvierali ako chápadlá, ale keď za sebou uvidela zavreté dvere, trochu povolili. Ak sa nestane nič výnimočné, najbližšie hodiny bude mať len pre seba, než začne tortúra s prebaľovaním a umývaním. Líca si utrela starou vreckovkou a zamierila tam, kde to mala najradšej. Do záhrady.
Poviedka bude publikovaná v pripravovanej zbierke Kvety smrti.
