Má cenu pokračovať vo vopred prehratom boji? Táto otázka mi kedysi nedávala spávať, trýznila ma aj za bieleho dňa a napĺňala strachom, zúrivosťou aj dojatím. Teraz, ponorená v úzkosti a v obavách z toho, čo nastane, by som povedala nie. Kašlať na hodnoty, nechajte ma na pokoji a ja prisahám, že ani nepípnem. Už nie som odvážna, nemám priateľov, stratila som akúkoľvek podporu. Čoskoro ma nájdu, prídu si po mňa a potom… Ach, nechcem na to ani pomyslieť, ale predstavy sa mi zákerne vkrádajú do mysle. Som absolútne vyčerpaná, no ešte kúsok pobežím. Dočasné útočisko je takmer na dosah.
Preleziem dierou v plote a ocitnem sa v zarastenej záhrade. Sadnem si a skrytá vo vysokej tráve si dovolím odpočinúť. Dychčím ako štvaná zver, v ústach cítim krv a bok mi zviera v nemilosrdnom kŕči. Hľadím do korún stromov, štebot vtákov sa mi nepríjemne vtiera do uší, vysmieva sa boľavej duši. Koľkokrát som tu ako decko pobehovala a nasávala vône kvetov. Záhrada bola mojou útechou pred prekliatím, ktoré sa skrývalo na jej začiatku. Stále tam stojí, nezmenený a na prvý pohľad čarovný sťa chalúpka z rozprávky. Hnilý Dom.
Vstanem a chvíľu naň hľadím. Nabielo omietnuté steny, červené okenice a záplavy muškátov vyvolávajú dojem vidieckej idylky. Vzbudzuje vo mne nepokoj a zároveň ma magicky priťahuje. Pomaly sa približujem, zatiaľčo vtáčie zvuky naberajú na intenzite. Spev sa zmenil na odporný škrekot. Bláznivo si pomyslím, že sa ma vtáky snažia nahnať dovnútra. Hľadám kľúč, zvykol bývať pod črepníkmi na parapete. Kým ich nadvihujem, nedá sa nevšimnúť, ako sa rastlinám darí. Zázrakom prežili zimu, bohato zakvitli a prevísajú z parapiet v štyroch symbolických farbách. Stisne mi z toho srdce.
Trasľavou rukou odomykám, vbehnem dnu a hneď aj zamknem na dva západy. Kľučku podložím rozheganou stoličkou. Barikáda je skromná, priam smiešna, presne vystihuje zúfalstvo mojej situácie. Tresk! Do okna vrazí vrana, dvakrát zatrepoce krídlami, ale už nevzlietne a zrúti sa do kvetov. Leží tam čierna sťa uhoľ v záplave zelených listov a bielych kvetov. Biela je mojou farbou. Hrdlo mám ako vo zveráku, očami zavadim o vchod do komory a prudko ma napne. Dlaň mi vyletí k ústam, potlačím zvratky naspäť do pažeráka. Hlboký nádych a výdych. Hlasno nasávam vzduch, no pokoj neprichádza, panika sa stupňuje, lebo v ovzduší začínam cítiť nočnú moru.
Smrad je spočiatku slabý, ale postupne naberá na intenzite až sa mi pred očami vynárajú obrazy. Pokazené vajcia, hnilé zemiaky, sivé mäso mazľavé na dotyk, syr potiahnutý tenkou vrstvou plesne. Skrúca mi vnútornosti, v ústach sa hromadia sliny, nevládzem ich ďalej pregĺgať. Stihnem dobehnúť k umývadlu, kde zo mňa vylezú nestrávené zvyšky skromného obeda. Prúd studenej vody mi však urobí dobre. Prepláchnem si tvár, uhľadím vlasy a po pár minútach sa cítim o trochu lepšie. Myseľ sa vyjasnila, avšak neponúka žiadne východisko. Možnosti úniku sa minuli a nové nápady nestoja za veľa. Vždy som bola realistka. Načo živiť naivnú predstavu o záchrane? Prebudenie do reality bude o to drsnejšie. Skôr či neskôr ma aj tak nájdu.
Poviedka bude publikovaná v pripravovanej zbierke Kvety smrti.
