V prírodopisnom múzeu v Berlíne sa nachádza miestnosť, v ktorej je v porovnaní s ostatnými o poznanie chladnejšie. Štyri čierne steny a strop stratený v temnote. Stačí otvoriť ťažké drevené dvere a vstúpiť do sveta, kde kraľuje zlatý poklad. Stovky sklenených nádob, úhľadne naukladaných vedľa seba od podlahy kam len oči dovidia. Žiaria v tme sťa lampáše či hviezdy na nočnej oblohe. Za sklom v žltej tekutine rozjímajú vo večnom spánku tvory kedysi prekypujúce životom. Niektoré vyzerajú pokojne, iné akoby zamrzli v smrteľnej agónii. Obklopuje ich studené svetlo, priam svätožiara.
Je tu sucho, a predsa akosi vlhko. Pohľad na zbierku vyvoláva odpor, znechutenie, ale aj jemnú fascináciu. Šteklivú, očarujúcu, priam mystickú, z ktorej sa ježia chlpy na pokožke. Niektorí návštevníci bez slova prechádzajú popri zakonzervovaných živočíchoch, akoby nemali odvahu narušiť posvätnosť kaplnky smrti. Iní sa nakláňajú k exponátom a mŕtve zvieratá sa im odrážajú v očných buľvách. Čosi si šepkajú, niekto sa krátko zasmeje a znovu stíchne. Jazyky zo všetkých kútov sveta sa zlievajú do jemného ševelenia a znejú ako modlitba.
K preparátu kladivohlavého žraloka sa skláňa žena. Je blízko, takmer sa špičkou nosa dotýka skla, oči doširoka otvorené, nasáva do seba každý detail. V rukách drží skicár a ceruzku, urobí pár rýchlych ťahov, keď sa jej zazdá, že niekto narušil jej osobný priestor. A naozaj, intuícia ju neklamala. V odraze na pozadí zakonzervovanej ryby vidí muža, ako nakúka na náčrt. Musel sa k nej priblížiť nebadane ako duch. Okamžite sa otočí a o krok ustúpi. On urobí to isté.
,,Prepáčte,“ zamrmle a venuje jej rozpačitý pohľad. Možno sa aj začervená, ale Ida to nemá šancu postrehnúť, lebo vzápätí odchádza, najprv rýchlo, no keď je dostatočne ďaleko, spomalí. Neobzrie sa, ale žena za ním stále hľadí, sleduje ho, ako si prezerá vystavené exempláre. Napokon sa vráti k svojej práci, kreslí, hoci sa nevie poriadne sústrediť. Niečo na ňom bolo. V myšlienkach sa jej vynára jeho tvár, srdce v hrudi divoko búši. Vtom sa opäť ohlási inštinkt a prinúti ju obzrieť sa. Znovu stojí za ňou. Musel obísť štvorcovú exhibíciu a vrátiť sa zozadu. Ida okamžite zavrie skicár a kráča preč. Necháva ho stáť za sebou, hoci má pocit, že sa za ňou ponáhľa.
Poviedka bude publikovaná v pripravovanej zbierke Kvety smrti.
